Psychológia obrany

Úryvok je z knihy „AKO TRÉNOVAŤ OBRANNÚ STREĽBU“ od Ing. Patrika Žitníka

Ako si mohol postrehnúť z toho, čo som napísal k fázam útoku, veľkým problémom je pri obrane samotný psychický stav obrancu. Ten má značný vplyv na jeho reakcie a v konečnom dôsledku aj na obranu.

Sotva obranca zaznamená útok, vzniká pre neho stresová situácia, na ktorú jeho telo okamžite reaguje. Je ohrozený alebo ohrozenie očakáva, no zároveň nie je presvedčený o tom, že jeho obranná reakcia bude dostatočne účinná.

Stresová odpoveď každého organizmu má slúžiť k riešeniu situácie mobilizovaním všetkých dostupných síl.Telo uvoľní stresové hormóny, ktoré zrýchľujú tlkot srdca, a tým zvyšujú prietok krvi, ktorá je rozvádzaná hlavne do svalov. Tie si to vyžadujú, aby telo mohlo podať čo najrýchlejší a najsilnejší výkon.

Samozrejme, poznámepozitívny a negatívny stres. Stres v pozitívnom meradle nabudí, čím zvýši šance na prežitie a vyriešenie situácie. Jeho negatívny variant zas robí opak. Bráni nám čokoľvek urobiť, čím znižuje naše šance na prežitie.

Poviem to laicky. Na to, aby telo bolo schopné zvýšiť svoju silu a rýchlosť, potrebuje zvýšiť svoj krvný tlak, rozťahuje cievy a do miest, kde to je najviac nutné, privádza zvýšené množstvo krvi.

Podľa toho, aký vysoký stres vyvolal útok, tlak môže byť:

  1. zvýšený,
  2. hraničný,
  3. extrémny.

Stres sa prejavuje tromi fázami.

  1. Telo sa mobilizuje, pripravuje sa na boj.
  2. Telo sa snaží so stresom bojovať, adaptovať sa naň alebo ho prekonať, aby sa znížil alebo skončil.
  3. Telo prestáva bojovať so stresom a poddáva sa mu, čo vedie k apatii a úplnej rezignácii.

Pre naše potreby obrany voči útoku sú dôležité prvé dva body. Musíš si uvedomiť, že stresu z útoku alebo ohrozenia sa nevyhneš. A preto sa ho musíš naučiť zvládať.

Je ideálne, aby si dosiahol pomer vyrovnanosti. Ako rýchlo stres z útoku a ohrozenia príde, tak rýchlo by mal aj odznieť.

Ráta sa ajs časom, v ktorom počas obrany riešiš situáciu a si v stabilnom krátkodobom hraničnom strese. Preto je tvoja frekvencia tepov vysoká.

To má za následok množstvo sprievodných javov. Realita vnímania sa skresľuje, vzniká tunelové videnie, pri ktorom si všímaš len veľmi malú časť okolia, stráca sa jemná motorika. Znecitlivieš a tvoje zvukové vnemy sú utlmené. Nemáš pojem o čase a vzdialenosti. Mozog pracuje pomaly, dýchaš rýchlo, artikulácia viazne a je nesústredená.

No pre riešenie sebaobrannej situácie potrebuješ vnímať svoje okolie, pozorovať a reagovať na to, čo sa deje okolo teba. A okamžite konať, čiže brániť sa. Preto hraničný stres nie je dobrý. A už vôbec nie vtedy, ak si sa dostal do extrémneho stresu. V takom prípade s ním telo prestáva bojovať a poddáva sa mu, čo vedie k apatii a úplnej rezignácii.

Z tohto dôvodu je nutné naučiť sa zvládať stres pri obrane. V takej situácii sa musí prejaviť akurát ten druh, ktorý ťa zmobilizuje a pripraví na obranu. Ideálne je, ak si schopný stres vnímať, vedome ho kontrolovať a znižovať.

To dosiahneš pravidelným opakovaním prekvapivých simulácií. Pri nich si telo postupne zvykne a začne sa chovať takzvaným kontrolovaným stresom. Inak nazývaným aj ako pozitívny stres. Ten ti potom umožní podať ten najlepší a najrýchlejší výkon potrebný pre obranu. Ako z hľadiska pohybu a analýzy, tak aj z hľadiska všímavosti svojho okolia a detailného vnímania hrozby.

Je to presne tak, ako keď si prvýkrát šoféroval auto. Ako keď si prvýkrát vošiel do frekventovanej križovatky. Spomeň si na to.

Aký si mal pocit?

A teraz po rokoch jazdenia? Aký máš pocit, keď šoféruješ po veľkom meste?

Len si pamätaj, že stres budeš mať vždy. To je vec, ktorú nik z nás neovplyvní. Preto je nutné pochopiť, čo sa deje a prispôsobiť sa tomu. Otázne je, aký rozsiahly bude. Už som ti ale naznačil, ako dokážeš veľkosť stresu ovplyvniť. Je na tebe, či na tom zapracuješ.

Ako to teda celé je?

Keď sa pri zahájení útoku dostaneš do stresu, prejaví sa to tromi najčastejšími spôsobmi.

Som presvedčený, že pri vypätej a stresovej situácii, akou iste útok na tvoju osobu bude, sa správaš podľa vlastného vzorca psychiky, ktorú v sebe nosíš.

Buď:

stuhneš a stiahneš sa do seba,

alebo

  • začneš ustupovať a ideš do obrannej pozície,

alebo

  • okamžite budeš reagovať protipohybom a kontra útokom.

Uvedom si, že aj keď si pripravený na to, čo príde, prekvapí ťa to a dostaví sa stres.

Účastníci našich kurzov vždy, keď sme im vysvetlili modelovú situáciu, hovorili, že ich neprekvapila. No bola to pravda len vtedy, ak sa to, čo sme im popísali, realizovalo okamžite po poučení.

V prípade, že po vysvetlení nastala pauza, takich simulácia vždy prekvapila. A ich reakcia na to, čo sa začalo okolo nich diať, bola najskôr až po troch sekundách. Ak sa v priestore napríklad začalo strieľať, boli schopní reagovať až vo štvrtej sekunde. A to len tí najlepší!

I napriek tomu, že to čakali, ich útok prekvapil. A nasledoval jeden zo spomínaných vzorcov reakcie.

Ďalším problémom bola samotná reakcia. Účastníci našich kurzov väčšinou stuhli a tasili na mieste. Iní sa pritlačili k stene, schúlili sa a snažili sa tasiť. Niektorí zvesili hlavu dole a čakali, čo bude. Potom tu bola skupina, ktorá tasila a pomaly cúvala, kým si uvedomila, čo sa deje. Posledným druhom reakcie bol útek z miesta.

Samozrejme, keď si tí ľudia uvedomili, čo sa deje, trochu sa ukľudnili a začali analyzovať. Snažili sa situáciu zmysluplne riešiť v súlade s vopred nacvičenými postupmi.

Všimni si, že som nenapísal žiadny časový interval. Len som uviedol, že sa obrancovia adaptovali na stres. Záleží od jednotlivca, ako rýchlo je schopný daný stres dostať pod kontrolu, adaptovať sa naň, využiť ho na obranu alebo znížiť.

Uvedom si, že najväčším nepriateľom, okrem útočníka, je pre teba stres. Čím dlhšie ti bude trvať dostať tvoj stres pod kontrolu, tým sa znižuje tvoja šanca na obranu. A poznám mnoho ľudí, ktorí najprv neboli schopní ani pohybu a už vôbec nie aktivity. Samozrejme, nácvikom to zmenili.

Toto som vypozoroval pri našich simuláciách. A i keď sa vraví, že tréningom dokážeš telo preprogramovať, ja tomu celkom neverím.

Aj napriek tomu, že niekto bol stále pri výcviku nútený ísť dopredu a vstúpiť do útoku, aby ho zastavil alebo odklonil, pri naozaj realistických simuláciách, skĺzol v pudovej reakcii k tomu, čo mal v sebe v súlade s vlastným vzorcom psychiky. Nerobil to, čo mal nacvičené.

Nie som síce psychológ, ale z toho mi vychádza, že môžeš trénovať čokoľvek. No vo veľmi kritickej situácii sa vplyvom stresu zachováš presne tak, ako si v psychike nastavený. Až keď ovládneš svoj stres, si schopný reálnej obrany. A to trvá istý čas.

Nie je to však chyba. Je len nutné sa poznať a vedieť, aký typ si. Podľa toho, ako reaguješ, treba nastaviť tvoj postup pri obrane. Musíš sa učiť také techniky, ktoré sú v súlade s tvojim psychickým nastavením.

Lebo riešení sebaobranných situácií je veľa. Nikdy nie je správna len jedna možnosť, jedno riešenie. Je len na tebe, ktorý z nich využiješ, aby si prežil.

Je veľmi dôležité, aby si si zároveň uvedomil, že bez akejkoľvek agresie zo strany obrancu to nejde.

Ak má byť moja obrana účinná, musí byť minimálne tak agresívna, ako je útok. Moja vlastná psychika musí vychádzať z chcenia zachrániť sa a prežiť!

To je podstatné!

Rozhodovanie sa v obrane

Teraz ešte musíš pochopiť niečo o procese rozhodovania sa, ktorý sa vo chvíľach náhleho útoku (násilného stretu) mení a je iný ako počas pokojných situácií. Vtedy máš dostatok času na premyslenie a prebranie rôznych variantov riešení. Môžeš posúdiť ich výhody a nevýhody.

Krásne to vo svojej knihe popísal RoryMiller– Realita násilí, ktorý predstavuje Model OODA. Ako prvý ho však definoval americký bojový pilot John Boydaa stal sa základom terminológie rozhodovacieho procesu v boji.

V podstate ide o to, že človek musí spozorovať (Observe), čo sa deje. Potom sa musí zorientovať (Orient) v situácii, ktorú vníma. Následne sa musí rozhodnúť (Decide) o ďalšom postupe a potom začne jednať (Act).

Laicky povedané, najprv spozoruješ útok. Následne overíš, či to je naozaj útok, ako a v akom smere sa deje. Potom ho analyzuješ a rozhodneš sa, ako budeš postupovať. Nakoniec sa to snažíš vykonať.

Najviac času sa stráca dvomi prostrednými krokmi. Pri orientovaní a pri rozhodovaní sa. Uvedom si, že čím viac možností reakcií máš, tým dlhší čas tvoje rozmýšľanie trvá.

Prečo to je dôležité?

Musíš pochopiť, ako to na teba v okamihu útoku bude pôsobiť.

Ak sa ocitneš na mieste ako pozorovateľ a útok nebude vedený priamo na teba, i keď ním si ovplyvnený, bude na teba vyvinutý oveľa menší psychický tlak ako v prípade, že je útok vedený priamo na teba. Máš čas na analýzu a rozhodovanie. Až následne konáš. Od toho, k akému typu osobnosti patríš, bude závisieť tvoj reakčný čas a agresivita postupu.

Ak však útok smeruje priamo na teba, nemáš čas na nejaké zhodnotenie alebo analýzu. Či chceš alebo nie, či si dostatočne zorientovaný alebo nie, musíš konať okamžite. Podvedome a pudovo.

Práve tam nastáva situácia, kedy ti tento proces bráni pri efektívnej obrane. Preto je nutné na to pamätať a svoj tréning tomu prispôsobiť. Musíš začať realizovať tréning či strelecké cvičenia tak, aby si využíval okamžitý pohyb, agresivitu a silu svojho tela. Môžeš tiež pridať techniky, ktoré nacvičuješ v boji zblízka a spájať ich do pudového využitia obrany s následným tasením zbrane a postupom obrany so zbraňou.

Bez tohto prístupu sa ti môže stať, že aj ty stuhneš a namiesto obrany začneš analyzovať situáciu. To ťa v reálnej situácii môže stáť veľmi veľa.

Veľmi podstatnou vecou však je, že toto sa dá využiť aj naopak. Teda v prospech obrancu.

Ako?

Ja upletňujem najmä tieto dve možnosti:

  • agresivita v obrane,
  • využitie jednej sekundy na čokoľvek.

Prvou z možností je prekazenie zámeru útočníka, ktorému padá jeho plán priebehu útoku. Útočník má svoj cieľ a predstavu, ako zaútočí a bude prebiehať celkový dej jeho postupu. Ja ale urobím niečo, čo on nečakal. Je jedno, čo to je. Môžem uhnúť, vychýliť či odsotiť ho.

Útočník teraz sám musí pozorovať, analyzovať a rozhodnúť sa, čo urobí, aby sa prispôsobil situácii. To ho spomaľuje, čo mne dáva čas na pokračujúcu agresívnu obranu. Útočník stráca moment prekvapenia a iniciatívu.

Ja som ten, ktorý začína mať navrch. Moja obrana je už vopred nacvičená a ja ju realizujem bez akéhokoľvek premýšľania. Je rýchlejšia, ako jeho pokračujúci útok alebo prispôsobovanie sa situácii. Som presne o sekundu napred, vďaka čomu som sa dostal do výhody. Tú viem využiť vo svoj prospech výstrelom, kontrolou útočníka pod hrozbou zbrane alebo prinútením zanechať útok a stiahnuť sa, či utiecť z daného miesta.

To isté platí v prípade, že útok nie je vedený na mňa, ale je smerovaný na niekoho iného. Útočník venuje plnú pozornosť jeho cieľu a ja ako pozorovateľ, ak sa rozhodnem, že sa zapojím do obrany, mám značnú výhodu.

Mám možnosť tasiť, hýbať sa alebo ohrozovať útočníka bez toho, aby to on na začiatku zaregistroval. Môžem byť v pohybe s vytasenou zbraňou a realizujem obranné postupy na zastavenie jeho činnosti. Kým si to on uvedomí, mám ja dostatok času, aby som obranu zrealizoval. Pretože aj keby sa útočník následne zameral na mňa, bude vždy o sekundu či dve pozadu, kým na mňa namieri zbraň alebo svoju pozornosť. On stráca moment prekvapenia voči mne. Práve naopak, ja sa preňho stávam momentom prekvapenia.

Druhou alternatívou je využitie jednej sekundy na výstrel. Ide o celkom známu vec, ktorá sa využíva aj v boji zblízka alebo v rôznych princípoch bojových umení.

Ak útočník nechce okamžite tvrdo a agresívne zaútočiť, ale jeho cieľom je napríklad lúpež alebo získanie nejakého prospechu tým, že ma ohrozuje zbraňou, dostáva sám seba do negatívnej pozície. Stráca výhodu a iniciatívu v ohrození. Lebo ja už rozrušený som a čakám, kedy sa hrozba naplní.

Útočník má v úmysle dosiahnuť svoj cieľ. Nechce mi okamžite ublížiť. V takom prípade je šanca na realizáciu efektívnej obrany vďaka:

  • odpútaniu pozornosti a využitiu momentu prekvapenia,
  • rýchlosti efektívnej obrany v pravý čas.

Čo tým myslím?

Ak útočníkovu pozornosť odpútam akýmkoľvek spôsobom, napríklad fiktívnym podvolením sa a začatím komunikácie na ukľudnenie situácie, vyvolám v ňom psychickú pohodu. Bude si myslieť, že sa mu darí a naplní svoj cieľ ataku.

Môžem tak využiť jeho psychický stav a začať realizáciu nacvičenej obrany. Prekvapím tým útočníka, a ten musí následne pozorovať, analyzovať, rozhodnúť sa a realizovať hrozbu. Napríklad stlačením spúšte svojej zbrane.

Tento proces však v danej chvíli trvá dlho a keď konečne dôjde k stlačeniu spúšte, jeho zbraň je už odklonená mimo môjho tela. Výstrel je neefektívny. Ak viem byť v tejto situácii dostatočne rýchly, využijem jeho zmenený psychický stav v pravý čas, moja obrana je vždy úspešná.

Presne to sa deje, keď nejaký majster bojového umenia odzbrojuje útočníka, ktorý na neho mieri zbraňou.

Takže si uvedom, že toto nie je žiadna špeciálna technika. Vychádza zo základov sebaobrany a aj z aktuálneho psychického stavu útočníka.

Prínosnejšie je pre mňa ale iné využitie tejto techniky. Realizujem ho často pri obrane v uzatvorených priestoroch (CQB).

Teraz, keď som ti vysvetlil, ako funguje psychický stav útočníka, veľmi ľahko si uvedomíš, ako sa dá využiť aj inak. Predstav si situáciu, keď na teba niekto čaká alebo mieri do priestoru, kde sa ty schovávaš pred útokom, prípadne streľbou.

Útočníkov stav je taký, že pozoruje, prst má na spúšti a čaká, že sa ukážeš, aby vystrelil a zasiahol ťa. Toto je ideálna situácia pre využitie psychického rozpoloženia útočníka v prospech obrancu.

Ja ako obranca mám presne jednu sekundu na to, aby som bol úspešný. Zdá sa to málo, ale niekedy to pre efektívnu obranu postačí. Využijem ju na to, aby som sa pozrel do miestnosti rýchlym vyklonením sa a opätovným stiahnutím späť za kryt. Útočník ma zbadá a začne proces: pozorovanie, analyzovanie, vydanie povelu prstu, aby stlačil spúšť a následné stlačenie spúšte.

To trvá presne jednu až dve sekundy. Záleží od toho, ako veľmi som ho prekvapil. Aj keď ma čaká a vie, že to môžem urobiť, je vždy prekvapený.

Ak to urobím správne, jeho výstrel ide vždy vedľa a ja som už za krytom.

Čo som tým ale získal?

V podstate som tým zistil, kde sa útočník nachádza a že o mne vie. Postrehol som potrebné informácie pre svoje rozhodnutie, ako ďalej postupovať pri svojej obrane.

Toto isté môžem použiť aj s výstrelom, aby som ho zdržal či odviedol jeho pozornosť. Namiesto rýchleho vyklonenia urobím aj mierny dynamický výkrok do priestoru, prstom svojej ruky, v ktorej držím zbraň, ukážem na útočníka a stlačím spúšť. Následne sa okamžite vraciam späť za kryt. Celý čas sa sústredím len na ukázanie a návrat späť za kryt, aby som bol maximálne rýchly.

Ak mám nacvičenú streľbu bez mierenia, toto je efektívna technika streľby. V prípade, že ukážem presne na útočníka, výstrel zasiahne priestor, kde som ukazoval. Útočník po mne zároveň vystrelí, no s časovým oneskorením. Kým sa tak stane, ja som už skoro celý v kryte a jeho výstrel, na rozdiel od môjho, ide vedľa.

Podmienkou je ale správny tréning a schopnosť vedieť využiť vhodnú chvíľu útočníkovho psychického stavu v danej situácii. To sa dá pri simuláciách alebo pokročilých technikách streľby v CQB priestoroch v pohode nacvičiť.

Mne to funguje na 100 % a musím povedať, že to nie je nič ťažké. Zvládne to naozaj každý.

Ak vás text v knihe zaujal a máte záujem o samotnú knihu, tak link na túto knihu nájdete tu: https://armytraining.sk/strelecky-vycvik-a-kurzy/ako-trenovat-obranu-so-zbranou/

Ako na efektívny a zmysluplný tréning na obranu so zbraňou?

Aj o tom je podobrobný manuál, ktorý som sľúbil napísať na základe svojich dlhoročných skúseností pre našich absolventov streleckých alebo bezpečnostných kurzov a mojich  kamarátov.

Prehraním videa súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov YouTube.

Zistiť viacPovoliť video

   Kliknite na tlačitko a dozviete sa viac!