Kolaps, katastrofa a psychologické zákonitosti

Na žiadnu situáciu sa nedá 100% pripraviť, ale môžeme si osvojiť niektoré vedomosti a zručnosti, ktoré nám uľahčia zvládať náročné situácie. Tým, že máme určité vedomosti, skúsenosti, zručnosti, nadobúdame isté sebavedomie, ktoré je veľmi dôležité hlavne v krízových situáciách. Avšak bez ohľadu na to, ako sme pripravení, je vždy šokom, keď sa náhle ocitneme napríklad v opustenej krajine. Je to šok emocionálny, ale aj fyzický.

KOLAPS, KATASTROFA

Udalosť, ktorá má výnimočne nebezpečný charakter, prichádza náhle, neočakávane a vyznačuje sa veľkou silou pôsobenia. Vyvoláva hlboké rozrušenie takmer u kohokoľvek. Je to udalosť, kedy došlo k vážnemu ohrozeniu bezpečnosti, života, somatickej integrity jedinca alebo blízkych osôb. O takúto udalosť ide tiež pri náhlej a ohrozujúcej zmene v sociálnom postavení alebo v medziľudských vzťahoch jedinca, napríklad pri strate mnohých blízkych osôb. Tieto udalosti sa vyznačujú silou pôsobenia.

Nastal kolaps. Čo teraz?

Časový priebeh reakcie na traumatizujúcu udalosť má svoje zákonitosti, ktoré platia predovšetkým pre reakcie biologické a psychosociálne v prvých okamihoch po udalosti. S pribúdajúcim časom sa obraz u rôznych ľudí mení. Všeobecne platí, že ľudia nemôžu nekonečne dlho zostávať v stave psychického zmätku a prežiť. Za akútnu fázu sa považuje prvých 48 hodín po udalosti; do štyroch až šiestich týždňoch po udalosti sa ľudia prispôsobia novej situácii a nájdu nejaký spôsob rovnováhy.

• Dopad udalosti – hlavnou úlohou je prežiť a zachovať si ľudskú dôstojnosť;
• Záchrana (fáza bezprostredne po udalosti) – preživší sa musia prispôsobiť novej skutočnosti bez toho, aby sa zmenili vnútorne; pociťujú odcudzenie a zmenu k horšiemu;
• Časové zotavenie (fáza posttraumatická) – z prežitej udalosti sa stáva udalosť duševná; je možné o nej rozprávať; preživší sa snažia od prežitého získať odstup a zároveň traumatickú udalosť vyhodnotiť, porozumieť jej (hľadanie zmyslu);
• Návrat do života – preživší sa snažia prispôsobiť zmeneným podmienkam aj vnútorne, vyrovnávajú sa s nimi pomocou rôznych stratégií; pokiaľ sa im to darí, sú znova schopní plniť pracovné úlohy a mať potešenie z medziľudských kontaktov.

FÁZY

• Fáza omámenia a šoku. Trvá od 0 do 24 až 36 hodín po udalosti. Prednosť má v tú chvíľu záchrana životov, zdravia a majetku.
• Fáza výkriku „čo sa stalo?“ Trvá do 3 dní po udalosti. Niekto sa prejavuje účelnou a niekedy prehnanou činnosťou, čulosťou a niekto nedotklivosťou. Po 3 dňoch od udalosti akoby ľudia „prichádzali k sebe“. Keď príde zranenie k sebe, začne bolieť. V dobe nula až tri dni od udalosti sa môže objaviť akútna reakcia na stres v zmysle psychickej poruchy.
• Fáza hľadania zmyslu „prečo sa nám to stalo?“ Nájsť zmysel traumatizujúcej udalosti v osobnom živote je niekedy celoživotnou úlohou. Trvá od 3 dní do 2 týždňov po udalosti. Ľudia potrebujú o udalosti opakovane hovoriť a porozumieť jej. Človek potrebuje hľadať a nájsť zmysel, aby mohol mať dojem, že veciam opäť rozumie.
• Fáza popretia a znovu prežívania „a možno sa mi to len zdalo“ trvá od 2 týždňov do mesiaca po udalosti. V tejto fáze je dôležitá psychosociálna pomoc.
• Posttraumatická fáza „musí sa žiť ďalej“.

Úplne prvé sekundy po udalosti:

• Človek musí v zlomku sekundy rozpoznať, že je to nebezpečné (tu pomôžu pocity, úľak je rýchla informácia) a rozhodnúť sa či nebezpečie môže zvládnuť silou alebo či je nutné utiecť.
• Ak môže človek v tú chvíľu niečo urobiť, jeho typická reakcia je vecná: myseľ je oprostená od silných emócií, sústreďuje sa na okamžité „tu a teraz“, všetko sa zameriava na boj proti nebezpečiu alebo na dosiahnutie bezpečia.

Telo sa nabudí pri snahe prežiť smrteľnú hrozbu. Reakcia organizmu na ohrozenie má typické prejavy, ktoré tvoria protipól stavu uvoľnenému: zrýchlená srdcová činnosť, zvýšenie hladiny cukru v krvi, stiahnutie sleziny, husia koža. Tieto zmeny umožňujú rýchly výdaj energie pri boji, alebo úteku.

Prežitie v skupine alebo budovanie komunity

Organizmus je od začiatku chránený proti bolesti, ktorá vzniká z poranenia aj z vysilenia. Pri záťaži prispievajú k tlmeniu bolesti endorfíny, ktoré majú účinky podobné morfiu. Telo sa stáva rýchlym, silným, ostražite vnímajúcim, necitlivým k bolesti, emóciám a ľahko zvládajúcim zraneniam.

Keď si povieme „do pekla“, vtedy udiera trauma, nastáva chaos, je aktivovaná reakcia prežitia, musíme niečo urobiť = akcia. Vtedy mozog rozhoduje za nás = nehovorí to nič o našom charaktere, je to činnosť mozgu. V tej chvíli mozog za nás rozhoduje a vyberá si zo 4 stratégií: útok, útek, zamrznutie, absolútne poddanie sa.

PSYCHOLOGICKÉ FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE PREŽITIE

Vôľa prežiť

V situáciách kedy ide o prežitie je najdôležitejším činiteľom vôľa prežiť. Či už ide o osamoteného jedinca alebo skupinu. V každom prípade vznikajú emocionálne problémy šokom, strachom, zúfalstvom, osamelosťou alebo nudou. Okrem toho budú na vôľu pôsobiť: poranenia, bolesti, únava, hlad alebo smäd. Aj za najtvrdších podmienok môže vôľa k prežitiu udržať životný proces. Telesná potreba energie pokrytá potravinami môže byť počas dlhšieho časového obdobia zredukovaná na nulu. Znalosť spôsobov ako prežiť vytvára sebadôveru a so sebadôverou je možné ovládnuť prostredie, v ktorom sme sa ocitli. Na vôľu prežiť negatívne pôsobí panika a strach.

Viete, čo robiť pri fyzickom napadnutí?

Z HĽADISKA PSYCHIKY je najdôležitejšie:

• Zamerať svoje myslenie čo najrýchlejšie na rozbor situácie a na bezprostredne dôležité úlohy. Tento prehľad sústreďuje myšlienky na vážne úlohy a tým zmenšuje strach a nebezpečenstvo paniky.
• Premyslieť si situáciu – som zranený? Aké prvé pomocné opatrenia musím vykonať? Sú iní z mojej skupiny zranení? Aké priame nebezpečenstvo hrozí? Existovalo bezprostredne pred touto situáciou niečo, čo by mi hovorilo, kde sme alebo ako najlepšie prežiť? Som v blízkosti vody? Aký je terén? Čo sa vyskytuje v okolí a pomôže mi prežiť?
• Zachovať kľud, nepobiehať bezúčelne. Je dôležité šetriť energiou.
• Keď sme si sami vedomí oslabujúceho účinku strachu a paniky, nebezpečenstvo sa zmenšuje.
• Uvedomiť si hodnotu života, úsilie prežiť je základnou vlastnosťou človeka. Za extrémnych podmienok môžu byť na vôľu k prežitiu kladené veľmi vysoké nároky. Pri strate vôle je akákoľvek znalosť spôsobov prežitia k ničomu. Netreba sa vystavovať žiadnym zbytočným rizikám.
• Osamelosť a nuda tiež negatívne pôsobia na vôľu prežiť, udržovať ducha v činnosti. Je potrebné uložiť si veľké úlohy ako napríklad stavbu trvalého útulku a tiež menšie úlohy, ktoré je nutné každodenne opakovať. Osamelosť a nuda môžu existovať len vtedy, ak neexistujú žiadne pozitívne myšlienky a žiadne pozitívne činy. Počas situácie, keď sa jedná o prežitie, je vždy mnoho práce, ktorú je nutné vykonať.

Aj preto z nášho hľadiska psychológie pri prežití platí dvojnásobne:

„NIKDY SA NEVZDÁVAŤ“

V pokračovaní sa budeme venovať tejto problematike z hľadiska „Prežitia v skupine a budovanie sebestačnej komunity.“

Tento text je len krátka časť z obsahu nášho kurzu prežitia v prírode – advanced. Ak chceš vedieť viac, klikni na tlačítko!

 

Autor: Ing. Patrik Žitník, Mgr. Želmíra Nemcová

Článok bol publikovaný v časopise ZEM a VEK  (článok 7 z 15)