O nás a prečo to všetko robíme?

Asi pred 15 rokmi sa jednoduchý denný turistický výšľap na CHABENEC stal mojou nočnou morou. Počasie sa zhoršovalo celé popoludnie a nakoniec v máji začalo snežiť, silný vietor a k tomu veľmi zamračené počasie nám na dobrej nálade a psychike nepridávali. Celkom zapotení a unavení sme sa dostali pod vrchol a našli sme neznámeho turistu, ktorý bol polomŕtvy od vyčerpania a zimy.

Ľahko oblečený a bez batohu, len s malou kapsičkou na boku, ležal na chladných kameňoch pri chodníku. Keďže tam sme ho nechať nemohli, rozhodli sme sa mu pomôcť. Toho chlapa sme potom niesli asi 2 hodiny, aby sme sa dostali do najbližšej útulne, kde by sme sa schovali pred vetrom a snehom a dal sa tam založiť oheň. I napriek tomu, že som slúžil u výsadkárov a bol som trénovaný a v tej dobe vo výbornej kondícii, mal som toho už plné zuby. Navyše sme sa zastavili a začínal som mrznúť. Doslova.

Viete, čo si máte minimálne zobrať so sebou do batohu, ak sa niekde chystáte?

Taký pocit bezmocnosti som nikdy predtým nemal, dal som všetko svoje oblečenie, aby sa chalan aspoň trochu zahrial. Teraz nám ležal pri nohách a bez života, žiadny prejav energie a boja o dýchanie, stuhnutý a bezvládny. Nevedeli sme čo robiť, nik z nás nemal skúsenosť, nik nevedel poradiť a ticho pozoroval a čakal, čo povie ten druhý. Bezradnosť, bezmocnosť, beznádej. Taký pocit sme prežívali všetci. Skončilo to nakoniec dobre. Našťastie sme po čase stretli staršieho pána, ktorý bol horským vodcom a člen horskej služby. A tak sme neznámeho preniesli do najbližšej útulne a počkali kým prišla pomoc s nosidlami.

Neznámy turista prežil a i keď doteraz neviem, ako sa volá, ešte aj teraz si uvedomujem ten pocit beznádeje a bezmocnosti, ktorý som tam na tom kopci zažil. Dodnes si pamätám svoje myšlienky, čo by sa stalo, ak by som tam mal svojich najbližších a nevedel im pomôcť, nevedel ich zachrániť. Táto skúsenosť mi pomohla rozhodnúť sa, čo chcem v živote robiť.

Aj napriek tomu, že som bol v armáde a u výsadkárov, som sa samostatne začal venovať takým zručnostiam a odboru, aby som vedel vždy nájsť východisko z krízovej situácie a pomôcť sebe alebo svojim najbližším. Venoval som tomu všetok čas a energiu. Po čase som zvládal veci, ktorým sa iný nevenovali alebo ich podceňovali. Smiali sa mi, ale mňa to bavilo. Čím viac som chodil do lesa, tým menej vecí som potreboval, aby som si v ňom urobil pohodu alebo sa najedol. Zatiaľ čo iní blúdili, ja som v predstihu došiel na miesto určenia.

Či v lese alebo v meste, vždy som si vedel pomôcť a vynájsť sa, lebo som mal predtým veci overené a vyskúšané. Streľba, potápanie, zoskoky, maskovanie, sledovanie či sebaobrana mi nerobila nikdy problém. A aj keď som nebol v daných veciach špička, to, čo som vedel mi vždy stačilo. Zameral som sa na detaily a skúšal som všetko vylepšiť. To bol môj cieľ. Zrazu som vyčnieval vo vedomostiach a všimli si ma.

Núdzové stravovanie

Rozhodli, že budem inštruktorom a to, čo viem, som učil iných. Samozrejme sám som sa ďalej vzdelával a chodil aj na iné zahraničné kurzy. S vtedy najlepším kamarátom, tiež inštruktorom, som vytvoril systém špeciálneho výcviku na oblasť prežitia a zajatia. Tieto kurzy v armáde absolvovali len najlepší z najlepších. Nakoniec som sa stal vedúcim pre Špeciálny výcvik vo Výcvikovom zariadení pre armádu. Vyškolil som veľké množstvo osôb.

Je to dobrý pocit vedieť, že aj keby sa stalo čokoľvek, som na to pripravený. Viem pomôcť sebe a svojim najbližším. Po odchode z armády som sa rozhodol odovzdávať svoje vedomosti a skúsenosti všetkým, čo o ne majú záujem. Za veľmi krátku dobu, radovo 18-25 výcvikových dní sa môže každý z nich naučiť množstvo vedomostí a zručností, ktoré mu pomôžu riešiť rôzne krízové alebo špecifické situácie. A o tom, že sa takéto situácie stavajú, čítam každý deň v novinách…

Prežiť v zime nie je ťažké, stačí vedieť ako na to. Viac sa dozviete na našom zimnom kurze prežitia.