A už to išlo. Decká boli obdivuhodne disciplinované, každý mal niečo na pitie. Skupiny sa pobrali na jednotlivé pracoviská . „Prečo nemáte nože“? pýtam sa prvej skupiny, ale už som poznal odpoveď. „Zobrali nám ich hneď v prvý deň“.  „Lebo ste s nimi šaškovali ako partia malých gangstrov.“ uškŕňam sa. „Nevadí, my vám požičiame naše, poriadne nože.“

Letný tábor je miesto, kde by sa deti mali učiť zvládať rôzne situácie samostatne, riešiť problémy a prijímať zodpovednosť za svoje činy. Miesto, kde sa deti odpútajú od obrazoviek, tabletov a mobilov, a sústredia sa na skutočné zážitky a medziľudské vzťahy. Tímové aktivity, pomoc druhým, rešpekt a dodržiavanie pravidiel vo väčšine prípadov posilňujú charakter a morálne hodnoty detí. Tábor im zároveň pomáha objaviť svoje schopnosti a veriť v seba samého.

Cieľ ich usporiadateľov je hlavne zabezpečiť pestrosť programu, aby bol zároveň hodnotný, bezpečný, mal potrebný rytmus a dynamiku. Preto sa snažia nielen získať platiacich klientov, ale aj spoľahlivých a skúsených vedúcich, či animátorov pre klientov. Avšak týždeň s deckami, nabitý naozaj hodnotným programom, nemajú animátori šancu naplniť, či už z hľadiska ľudských limitov, alebo šírky záberu.

Preto si pozývajú užšie zameraných partnerov. Napríklad nás.

Takto nedávno sme sa dostali na Letný tábor MISIA, ktorú organizovalo CK Slniečko.

Niekde uprostred lesa, altánok, ohnisko, poľovnícky zámoček, pekný areál. Víta nás šéfka. Majú 45 detí od 7 do 14 rokov, ktoré si rozdelíme na tri družstvá a postupne ich budeme striedať na troch stanoviskách.

Mládež nastúpila do trojradu a k mojej spokojnosti sa objavil aj „paramedik“. Hovorím si, že títo to berú zodpovedne. Inštruktor prežitia Paťo nás stručne predstavil: „Inštruktor Paľo vám ukáže ako si v lese postaviť improvizovaný prístrešok a naučí základom signalizácie a práci s vysielačkami. Zakladanie ohňa má na starosti Maťo a ja som Paťo, naučím vás, ako si v noci posvietite bez elektriky“.

A už to išlo, program sa rýchlo rozbieha. Veď chceme naučiť kopec zábavných zručnosti potrebných na prežitie. Začíname zakladaním ohňa. Kresadlo, vychytávky, trpezlivosť, poriadne si to priprav, inak to nezapáliš. Pribehla Paťova skupina a začali hľadať na stromoch živicu na fakle a sviečky. „Nebež s tým nožom!“ musel som prerušiť náš program – toto je s mladými nekonečná téma. Aj keď bolo málo času, dal som si záväzok, že i ten najmenší a najpomalší tú brezovú kôru zapáli. Ako vždy, dievčatám to išlo lepšie, mali okolo toho menej ohromne vtipných nápadov, pokornejšie pristupovali k jednotlivým úlohám. Najmladší Adamko sa rozplakal. To sa stáva, prišiel som k nemu a čoskoro aj pred ním horel pekný plameň. Slzy uschli.  Postupne sa na mojom pracovisku striedali aj animátori, vedúci, aj oni sa chceli niečo naučiť. Len paramedik všetko sledoval, vraj tieto veci ovláda. Skôr si myslím, že jeho pozornosť vzbudzovalo  14 deciek s nožmi a zápalnými látkami.

Prestávka. „Chcem vidieť ako sa poriadne napijete, kto potrebuje, odbehnite si a choďte za inštruktorom Paľom na kraji lesa. Boli ste veľmi šikovní, ďakujem“.

Pokračujeme praktickými prístreškami v neďalekom lese a inštruktor Paľo je nekompromisný. „Všetci riadne zatrasú celtami, ktoré ste priviazali. Chcem vidieť, že celty sa neodtrhnú a nespadnú. Inak to máte ZLE!“

Nasleduje výborná hra s vysielačkami, kde pomocou nich jeden druhého navádzajú na cieľ a musia trafiť vytýčený priestor. Jeden z tímu naviguje a druhý má kuklu, aby nič nevidel. Občas sa vyskytol pokus o podfuk: „Neskladaj si tu masku z hlavy, kým ti to nedovolím!“ Kričí Paľo.

Nakoniec si z blata vyrobili kalich, ktorý naplnili živicou a urobili sviečky, či malú a praktickú fakľu. Dokonca si ich zapálili na povel. Toho, ktorému sviečka a fakľa horela najdlhšie,  odmena neminula. Ako bonus sa všetci naučili robiť obväzy zo skorocelu. (Plantago lanceolata)

Deti si to poriadne užili a my s nimi. Lebo práca s nimi je niekedy zaberačka, ale zasa ta radosť keď sa o niečo snažia alebo keď sa im niečo podarí stoji za to.

Večer sadáme do auta, kývame novým priateľom a Patrik začne: „Kamo, nemám dobrú správu. Máme príliš dobré odozvy od detí, od vedúcich aj od rodičov detí, ktoré boli na turnuse minulý týždeň. Cestovka požaduje, aby sme prišli aj na ďalšie turnusy. Nemohol som im nič sľúbiť, kým sa s vami neporadím“. Bez váhania odpovedám: „Baba sa doma pustila do veľkého upratovania, aj na povale chce upratať a v celom dome vymaľovať steny. Takže som mnou môžeš počítať“.

Napísal: Maťo Hlôška