Strach zo školskej agresivity? Našla som odpoveď!

Simulácia konfliktu učiteľky s nahnevaným oteckom po rodičovskom združení bola mimoriadne drsná a vôbec nie nepravdepodobná. Tá scénka odhalila našu nepripravenosť.  „Aj keď ste chránené osoby, agresívnemu človeku to je jedno.“ povedal Patrik a dodal, „dnes sa učiteľ neteší takej autorite, ako v minulosti a ak aspoň trošku sledujete správy, tak viete, že ľudia strácajú zábrany, keď to mám takto slušne povedať“. 

Ako pedagóg vnímam, že v škole máme problém s agresivitou. Nie len u žiakov, ale aj na poslednom rodičku vyletel rodič na moju kolegyňu. Vraj bránil svoje dieťa pred nespravodlivosťou učiteľa, ale nie je únosné, ak na vás vrieska nazlostený rodič alebo premotivovaná mamina. A aj preto nám riaditeľka vybavila toto školenie. 

Vôbec som si nevedela predstaviť, čo budeme robiť päť hodín na školení  „Mimoriadne situácie a bezpečná trieda“. Všetci zamestnanci školy si asi tiež kládli podobné otázky. Budeme sa učiť karate? Alebo inú sebaobranu? Na rozdiel od školení BOZP nás čakalo niečo neznáme. Boli piati, keď sme sa schádzali, už stihli pred učebňou vyložiť kadejaké pištole, prilby, aj veci mne neznáme. Hneď som si pomyslela, že to asi berú vážne, keď prišli v takom počte. A iste by som ich netipovala za bezpečnostných expertov… No ako sa vraví, zdanie klame.

Už úvodná teoria ma veľmi zaujala. Lektor Jozef išiel k podstate veci: učiteľ aj žiak je chránená osoba, čo samozrejme neznamená, že sme nezraniteľní, ale útok na chránené osoby je posudzovaný prísnejšie a hlavne máme možnosť sa brániť, pripadne adekvátne reagovať.

No a pojmy ako „nutná obrana“, či „krajná núdza“ som vôbec nepoznala a keď som ich pochopila, tak sa mnohé veci začali javiť v inom svetle. Toto bol celko iný pohľad ako školenia o BOZP.    

Jozef snáď ani neprednášal, neustále nás zapájal do prednášky otázkami a postupne dokazoval, ako sme nedostatočne pripravení a navádzal nás na riešenia ako čeliť hrozbám. Pochválil našu školu, že máme slušne zabezpečené okná i vchod, ešte par kameriek by sa zišlo. On si snáď obzrel pred prednáškou celú školu i okolie. Potom spomenul 3P, pozorovanie + porozumenie + predvídanie a kopec iných praktických vecí, že som si to musela začať písať.

Situačná bezpečnosť je využitie zmyslov v aktuálnej situácii, porozumenie a intuícia. Napríklad treba spozornieť, keď sa objaví neobvyklý zápach, keď sa počas vyučovania ozve buchnutie, výkrik, žiak, ktorý zdanlivo bezdôvodne zmení svoje obvyklé správanie.

Ich kolegyňa Želmíra, bývalá armádna psychologička, sa venovala témam, ktoré sú nám vďaka učiteľskej praxi bližšie: eskalácia sporu, reč tela, varovné signály v správaní sa žiakov,  kolegov, ale aj rodičov.  A reakcie mozgu i tela v stresujúcich situáciách. Náhle ľaknutie môže vyvolať nerovnováhu medzi kyslíkom a oxidom uhličitým a paralyzujúci šok. „Dýchanie je tu veľmi dôležité“, hovorí Želmíra a dodáva „Až potom budete schopní rozmýšľať, robiť rozhodnutia a konať“. A stres o ktorom sme hovorili, sme mali čoskoro na vlastnej koži zažiť počas interaktívnych simulácií.  

S Patrikom už išli paragrafy a teória bokom. Nastoľoval situácie, scenáre, ktoré sú v súvislosti so školou veľmi pravdepodobné. Potvrdil nám, že napríklad medzi šikanou a následnými tragédiami na školách je priama súvislosť. Že mnohým krvavým udalostiam na školách po celom svete sa dalo predísť pozornejším vnímaním vzťahov medzi žiakmi. Ubezpečil nás, že ani 10 rokov tréningu bojových umení nám nemusí stačiť proti odhodlanému a nabudenému agresorovi. Ale predmety okolo nás sa dajú použiť na oslabenie útoku, či posilnenie obrany. Stolička, školská taška aj kabelka môže pomôcť pri obrane. Jeho postup piatich krokov osobnej obrany bol veľmi poučný, jednoduchý a ozaj využiteľný.

V inej ukážke sme mali identifikovať zvuky streľby, ktoré sa ozvali na chodbe pri triede. Nikto z prítomných to nedokázal. Boli sme prekvapení, že to bol naozajstný výstrel z pištole, lebo bol skreslený. „Takýto zvuk do školy nepatrí, takýto podnet by vás mal hneď prinútiť prerušiť vyučovanie, či písomku a zmapovať situáciu.“

To boli chvíle, keď sme sa naozaj nesmiali v inak výborne realizovaných simuláciach zameraných na školu, deti a nás učiteľov alebo zamestnancov.

Chalani nám ukázali, čo by sme si mali všimať. Napríklad ktoré dvere sa otvárajú do miestnosti a ktoré opačne, cudzích ľudí v budove, predmety v rúkách neznámych ľudí v škole a jej okolí…  Zároveň nám odporúčali množstvo otázok na premýšlanie z oblasti bezpečnosti a možností, ktoré vškole máme, v prípade, že by sa nejaká nepríjemná udalosť stala u nás.

Podstatné je aby sme pochopili, že schopnosť prekonať paniku a rozumne riešiť krízové situácie nemáme získané dedične. „Ale dnešné simulácie alebo komunikáciu v agresivite si môžete spolu zahrať medzi sebou kedykoľvek a ich opakovaním získate veľkú výhodu pre prípad, že by nastali problémy“ ukončil kurz Patrik.

Na jednej strane som vydesená z toho, ako žalostne som bola pripravená na veci, ktoré sa na školách stávajú. Na druhej strane mi získané zručnosti dodali sebavedomie a naučila som sa vnímať okolie inými očami. Fotky, ktoré nám poslali mi pripomínajú jednotlivé situácie,  ale aj nezmerné množstvo zábavy, ktoré sme zažili. Už sa teším, keď nám táto partia bude robiť ďalšie školenie, ktoré mimochodom odporúčam absolvovať aspoň raz za rok.