Školský výlet môže vyzerať aj takto!

Dnešná partia detí mi znova pripomenula, že najlepší tréning nie je ten, kde sa nikto nezapotí, ale ten, kde sa každý niečo naučí – o svete, o sebe, o ostatných. A najlepšie je, keď sa pri tom všetkom aj smejeme. Teším sa, keď ich zasa uvidím – už s čelovkami, spacákmi a vlastnými nožíkmi.

Školské výlety detí zo základných škôl sú výborným spestrením nášho začiatku leta. Ešte nie je priveľmi teplo, ani daždivo, a tak si môžeme dovoliť kopec dobrodružných a zaujímavých hier na súdržnosť kolektívu, komunikáciu, vzájomnú pomoc, spoluprácu a – samozrejme – aj na rozvoj zručností potrebných na prežitie.

Tentoraz sme skupinu zo ZŠ z Banskej Bystrice hneď na úvod rozdelili na dva súperiace zmiešané tímy. Milo ma prekvapilo, že bez zbytočných hádok sa dohodli na svojom bojovom mene. Pri voľbe veliteľa družstva sa jeden chalan vyhlásil za veliteľa a ďalší za kapitána. Usúdil som, že takto nastavené velenie neuškodí a predíde sporom o nepodstatných veciach. Napokon – prax aj tak dá zažiariť skutočnému vodcovi.

Súperi si mali postaviť v lese bunkre, nazbierať zásoby šišiek a bojovať vo „vojne šišiek“. Teda – striedavo útočiť na súpera ukrytého vo svojom vlastnom bunkri a overiť, či takéto bombardovanie ich konštrukcia vydrží.

Ďalšia hra, s inými pravidlami a cieľmi, bola ešte strhujúcejšia. Útočníci sa museli potichu a pomaly prikradnúť k súperovmu bunkru a prerezať jeho upevnenie tak, aby sa zrútil. Nakoniec padli bunkre na oboch stranách. A potom – tak ako ešte mnohokrát v ten deň – Patrik vyhlásil povinný pitný režim.

Hra striedala hru a s deťmi sme si postupne prešli zapaľovanie ohňov, rezanie dreva, prácu s nožmi, opracovanie dreva, pridali sme aj našu povestnú klincovačku – a všetkým čas ubiehal ako voda.

Medzitým inštruktor Paľo svojou mohutnou postavou vytláčal všetok vzduch zo subtílnej chatkovej kuchynky a varil špagety s omáčkami na tri spôsoby. Na moje prekvapenie si mládež vyžiadala ešte jeden hrniec cestovín – nestačilo. A potom každý odniesol svoj tanier a príbor do kuchynky a musel ich pekne umyť.

V súťaži, kto najrýchlejšie prepíli agátový hranol, sa naplno prejavili rozdiely vo vývoji u dievčat a chlapcov. Vyspelejšia jemná motorika aj fyzická sila dievčat prevalcovala nadrapených kohútikov. Najlepšie baby mali prepílený hranol do 20 sekúnd. Chlapci oscilovali medzi minútou až troma minútami. Krásne bolo, že najslabšiu spolužiačku všetci vášnivo povzbudzovali. A aj keď kvôli vysileniu nedokončila, u mňa bola víťazkou. Snáď to takto v dobrom cítila aj Paťka.

Tu sa musím pozastaviť nad jedným milým zistením – decká sa vôbec nehrali s mobilmi. Nie som si vedomý, že by sa niekto z inštruktorov čo i len zmienil o nejakých pravidlách. Buď takýto pokyn dostali od učiteľov, alebo boli jednoducho dosť zamestnané programom. Lebo ja – tuhý fajčiar – som si za šesť hodín stihol iba štyri cigarety. Takže to sedí.

No ale vrátim sa k podujatiu. Chalani sa konečne dočkali streľby. Každý žiak si chcel streľbu z airsoftových zbraní vyskúšať. Bolo vidno, že možno dvaja chlapci mali zvládnuté základy mierenia, ostatní zjavne nikdy nestrieľali zo zbrane s mieridlami. Bolo však dosť času aj streliva, takže sme každému vysvetlili základy individuálne – a potom už prázdne plechovky od nápojov štrngali nepretržite. Nikdy ma neprestane udivovať, čo na streľbe tak priťahuje dievčatá. Ale nemôžem povedať, že by sa tých samopalov štítili.

A opekanie špekáčkov – to bola pre mňa hlboká sonda do „dnešnej mládeže“. A výborný záver akcie. A že im chutilo! Povedal by som, že práve pri tejto „banálnej“ činnosti sa decká naučili najviac – či už ide o množstvo vedomostí, alebo praktický úžitok. Rodičia si často myslia, že nepustiť potomka k nožíku nejako zázračne ochráni dieťa pred katastrofickými situáciami. Ale opak je pravdou. Z detských kurzov nemáme prípady úrazov s nožíkmi. Ani popáleniny. Dospeláci v našich kurzoch sú na tom podstatne horšie – lebo aj ich rodičia ich „chránili“, takže sa to nikdy nenaučili.

Dnešná partia mi znova pripomenula, že najlepší tréning nie je ten, kde sa nikto nezapotí, ale ten, kde sa každý niečo naučí – o svete, o sebe, o ostatných. A najlepšie je, keď sa pri tom všetkom aj smejeme. Teším sa, keď ich zasa uvidím – už s čelovkami, spacákmi a vlastnými nožíkmi.

„Budeme si to musieť zopakovať – a poriadne. Šesť hodín je málo. Chceli by sme aj prespať pod hviezdami a zažiť nočné hry.“
Taký bol záver učiteľov, ktorí si so svojimi žiakmi namiesto návštevy bojnickej ZOO alebo bratislavských pamätihodností zvolili akčnejší program s tímom Army Training. Štvrtáci – dievčatá už s naštartovanou pubertou, chlapci ešte nevinne detskí.

Napísal: Maťo Hlôška