Ako som absolvoval svoj prvý zimný kurz prežitia

Ešte doteraz nemám všetko spracované, obzerám fotky, čo nám poslali. Zostal som milo prekvapený, koľko dokážem, keď chcem a musím. Nebude zo mňa vášnivý turista, ale keď na to príde, poradím si s tým, čo budem mať. Trochu iné veci budem nosiť pri sebe, inak bude vyzerať sortiment v špajzi.

Dnes už viem, že celý kurz bol postavený na tom, aby sme nikdy nevedeli, čo nás čaká. Neustála neistota, prekvapenia, hlad, mráz a strach z neznámeho.

Začiatkom januára 2025 som sa ocitol na zimnom kurze prežitia kdesi pod Poľanou. Zaplatila mi ho priateľka – vraj darček. Išiel som tam len preto, aby som nevyzeral ako zbabelý mestský hipster. Inak teda v prírode nie som doma a moje najväčšie fyzické vypätie zažívam pri zdolávaní prístupov na zrúcaniny slovenských hradov.

Na kurze nás bolo viac, ale poniektorí už podľa oblečenia a vybavenia boli minimálne skúsení lovci kožušín a veteráni niekoľkých „vojenských misií“.

Bez nožíka, bez celty, bez spacáku, bez karimatky, bez ešusu, v civilnom oblečení som sa v tej partii cítil ako mimozemšťan. Inštruktori ma upokojili s tým, že všetko mi požičajú.

Zdravotník začal motivačnou prednáškou o podchladení a omrzlinách. Potom som si na lúke povykladal všetko svoje aj nafasované vybavenie. Vyškerený inštruktor mi odsunul nabok môj varič, mobil, elektricky ohrievané rukavice a fľašu s limonádou s poznámkou, že tie veci určite nebudem potrebovať.

Namiesto toho mi dal píšťalku na privolanie pomoci. Mal som pocit, že som sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, bez debaty. Ale spôsob, ako mi pomohli zabaliť veci do batohu naozaj dával zmysel. Zdá sa, že fakt vedia, čo robia. 

Potom hlavný inštruktor vyhlásil poslednú šancu navštíviť normálny, keramický záchod a vyrazili sme do neistoty.

Po uvedení do základov orientácie som bol zaplavený pojmami a informáciami. Vraj tieto znalosti budeme potrebovať v ďalších úlohách. Ukázalo sa, že keď mám celtu, špagát, nožík a dobre počúvam pokyny inštruktora, dokážem postaviť funkčný prístrešok. Asi by som s mojim prístreškom nemohol ísť na výstavu, ale inštruktori konštatovali, že nezmoknem, ani ma neodfúkne. A že viac smrekovej čečiny znamená viac komfortu.

Už sme začínali byť hladní, keď sa jeden z frekventantov ohlásil s otázkou, že ako to je so stravovaním vegánov. Inštruktori boli pripravení aj na takúto výzvu. Vraj, napríklad, v zime treba hľadať premrznuté šípky, ktoré sú mimoriadne bohaté na vitamín C a fruktózu. 

Zašlo slnko a bola mi zima. K chladu sa pridal hlad. Zacítil som dym, voľakto nebadane založil oheň. Ozval sa pokyn „Vytiahnite ešusy, z potoka doneste vodu, uvaríme čaj.“ Pochopiteľne z ihličia.

No a došlo aj na stravu. Vynechám pre mňa desivé detaily súvisiace so získavaním a prípravou jedla, ale výsledok bol prekvapivo dobrý a to som ešte nemal ten autentický hlad stroskotanca.

Aby sme nezabudli, že sme v divočine, zo stromu nás pozorovala sova. Už sa dávno zotmelo, do prázdnych PET fliaš sme naliali teplú vodu, čim vznikol prekvapivo účinný termofor. Vďaka tomu som aspoň prvé hodiny pod celtou nemrzol.

Nasledujúce ráno sme sa trochu ohriali pri zakladaní ohňa bez civilizačných pomôcok, Síce som to ešte doma skúšal viackrát podľa návodov na internete, ale až prítomnosť inštruktora dokázala zdanlivo nemožné.

Ohne veselo horeli, v ešusoch bublali rôzne tekutiny, ktoré sme rozličným spôsobom prefiltrovali, vyčistili. Apropos, nevidel som nikoho, že by si pred spaním alebo po spaní čistil zuby. Doteraz neviem, či som mal v batohu zubú kefku.

Celý deň uplynul pri kadejakých zálesáckych vychytávkach, nadišla noc a prišiel pokyn všetko zbaliť, vraj niekto videl v blízkosti medvedie stopy. Presunieme sa na bezpečnejšie miesto. Inštruktor kdesi vyhrabal vysielačky, mapy a vysvetlil nám, že pôjdeme tam a tam, že je to mimo dosahu vysielačiek, tak v polovici trasy bude nejaký inštruktor fungovať ako retlansačná stanica medzi štartom a cieľom.

Pôjdete na sever, keď narazíte na inštruktora ohlásite sa, a potom vyrazíte do cieľa.

Zistil som, že je úplne jedno, ako jasne svieti Severka. Cez stromy ju nevidno. Treba si nájsť čistinku  a tam sa zorientovať. Po čase som narazil na dve temné postavy. Dvaja inštruktori veselo švitorili, evidentne im nebola zima, vedeli kde sú a ani si nesvietili. Jeden bol len vo flisovej mikine, bez rukavíc a bez čiapky. Vraj som v pol ceste. Pomohli mi ustáliť svetové strany, ale aj tak na tom druhom úseku väčšina z nás zablúdila.

Napokon sme spoločnými silami našli cestu do cieľa. Ešte postaviť potme nové prístrešky, založiť ohne, zohriať vodu..  

Ráno sme sa prebudili do bielej krajiny. A zase ohne, ale pre nás už rutina: potok, ešusy, už to išlo. Prešli sme veľkou zmenou za ostatné tri dni. Noví ľudia. 

Videl som už obrázky eskimákov so snežnicami. Ale také snežnice, s akými sa vytasili inštruktori, som nevidel. Zo smrekovej čečiny. Ale fungovali dobre. Inštruktor mi pripomenul, že bojujem o prežitie, že nemám komfort zázemia iglú, dobre živenej eskimáčky a kopu času na zháňanie luxusného materiálu.

Už sme sa konečne vracali na chatu ukončiť kurz, keď jeden z frekventantov stratil farbu, vytreštil oči a s chrčaním odpadol. Nastala panika, ktorá sa postupne menila na niečo aspoň trochu organizované. Ukázalo sa, že sa spriahol s inštruktormi, zahral divadielko len aby sme zistili, že s našou pomocou by biedne zahynul.

Prebrali sme si nedostatky a len o sto metrov ďalej sa scéna opakovala, v snehu sa váľal pre zmenu inštruktor – zdravotník. Tento krát sme to zvládli učebnicovo. Dnes by som takýto zásah zvládol aj organizovať. 

Musím sa tej mojej bosorke poďakovať. Ešte jeden klik na web Armytrainingu a wellness pobyt pre moju drahú je objednaný…